Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho
Sen svätojánskej noci
Gazdova krv

 

Sławomir Mrożek: Zábava

Absurdná jednoaktovka jedného z najslávnejších dramatikov 20. storočia

Premiéra  v 22. divadelnej sezóne 2011/2012, 9. septembra 2011 v Divadle ASTORKA KORZO ’90, Námestie SNP 33, Bratislava 1


Tri ženy túžia po zábave  a čakajú v jednej miestnosti na okamihy, ktoré naplnia ich očakávania a zmenia ich život.

Tápu v neistote a spoločne nachádzajú rôzne podoby zábavy (svadba, kar, maškarný ples...).

Ich hľadanie plné humoru a strachu končí dramatickým odhalením.

V hlavných úlohách sa predstavia tri mladé a generačne blízke herečky Divadla ASTORKA Korzo ´90 Petra Vajdová, Rebeka Poláková a Zuzana Konečná.

 

Preklad: Ján Sedlák

Dramaturgia: Katarína Lesayová

Scéna: Ogloj Chorchoj

Kostýmy: Veronika Keresztesová

Réžia: Júlia Rázusová

 

Osoby a obsadenie

B: Petra Vajdová

N: Zuzana Konečná

S: Rebeka Poláková

 

O ZÁBAVE

Zábava (1962) je jedna z jeho mladších drám Slawomira Mrozka. Táto zaujímavá jednoaktovka o troch robotníkoch, ktorí sa ocitnú v akomsi kultúrnom dome, na neexistujúcej zábave, sa u nás dočkala viacerých spracovaní. Dokonca i v ženskom obsadení. Pre jedných bola vyjadrením absurdity politickej, pre druhých kultúrnej. Pre iných dobrou zábavou.

Isté je, že táto trojica sa ocitla v spoločnom priestore a chce sa baviť. Problém je teda jasný: Kde je zábava, kvôli ktorej sem prišli? Na začiatku to vyzerá jednoducho, no neskôr sa všetko zauzluje: Kto sa zabáva? A prečo bez nás? A vlastne, čo je to tá zábava? A tak sa dostávame k jadru nášho žitia, tu na zemi, medzi ľuďmi. Kým sme a čo to vlastne hľadáme? Možno hľadáme hranice, možno by nám stačil aspoň malý nepriateľ, možno hľadáme na nesprávnom mieste. Na to si však, bohužiaľ, musí odpovedať každý sám, pretože návod neexistuje...


Režisérkine zápisky

Prečo absurdná dráma?

Vlastne každý jeden z nás sa nachádza v absurdnej situácii. Žijeme niekde a niečo, čo nevieme presne pomenovať . Hľadáme TO, rozmýšľame, aké by TO malo byť. Častokrát nevieme, či to ešte len bude, alebo, či to už je, alebo, či to už bolo. Obzvlášť naša generácia žijúca v absolútnej slobode visí vo vzduchoprázdne, na území bez hraníc, bez steny, ktorú by sa dalo zbúrať sa paradoxne nepohybuje ľahko. Možno i preto sú nám tri postavy hľadajúce to veľké ,,niečo“, čo tu kedysi bolo a možno ešte stále je, len my to nemôžeme vidieť/zažiť, viac blízke, ako smiešne.

A čo tie postavy bez vlastného mena? B, S a N? Nie je to trochu primálo na poriadny divadelný charakter?

Napriek tomu, že sa na prvý pohľad zdá, že postavy sú len ploché bábky, že nie sú dostatočne konkrétne vo svojich výpovediach, nachádzame v nich neskutočnú ľudskosť. Neistotu, s ktorou, a v ktorej žijeme. V tých všetkých otáznikoch, výkričníkoch a bodkách sa skrýva naša neistota, naše otázky, naše zvolania do prázdna, naše bodky, ktoré dávame vtedy ak sa chceme uistiť, či presvedčiť, že niečo nejako je, naše výkričníky, keď o tom chceme presvedčiť druhých.

A prečo sa tam ocitajú tri ženy a nie traja muži?

Odpoveď hľadajte v inscenácii. My sme sa totiž pokúsili výhody, komplikácie a rozdiely obsiahnuť priamo v nej. Avšak označenie ženské predstavenie so ženskou témou treba odložiť skôr pre iné predstavenia. My sme sa pri tvorbe snažili viac o univerzálnosť.

A čím je táto inscenácia iná ako ostatné?

Vznikla na podnet troch mladých herečiek, ktoré divadlo baví, natoľko, že boli ochotné obetovať vlastné pohodlie. Samy sme sa pre túto prácu rozhodli. Nič nás nezväzovalo, žiadne záujmy, žiadne podmienky. Len chuť tvoriť. Jediným naším spoločným záujmom bol silný proces, z ktorého chceme ponúknuť to najlepšie: umeleckú realitu vypovedajúcu divákovi niečo o nás. Bol to proces plný nečakaných objavov. Proces plný slobody a tvorivosti. A v neposlednom rade ZÁBAVY!

Júlia Rázusová (úryvok z bulletinu k inscenácii)

 

Dĺžka predstavenia 1 hod.  10 minút bez prestávky

Foto zo skúšky: © Jozef Uhliarik, 2011