Gazdova krv
Idiot
Zakázané uvolnenie

 

VIŠŇOVÝ SAD


Adaptácia: Marián Amsler

 

Preklad hry A. P. Čechova Višňový sad: Vladimír Strnisko

Dramaturgia: Andrea Domeová

Scéna a kostýmy: Marija Havran

Scénická hudba: Slavo Solovic

Piesne: Milan Vyskočáni

Texty piesní: Peter Lipovský

Réžia: Marián Amsler

 

Premiéra 6. novembra 2015 v Divadle ASTORKA Korzo ´90, Námestie SNP 33

Korepetície: Dagmar Livorová, Milan Vyskočáni

Asistentka réžie: Veronika Martinková, poslucháčka VŠMU

Text sleduje: Daša Lapošová

Inšpícia: Alžbeta Grünnerová

Garderóba: Miloslava Tománková

Rekvizity: Ida Kalmárová

Technika: pod vedením Tomáša Mrekaja

Svetlo a zvuk  THC s. r. o.

Nositeľov autorských práv k dielu zastupuje DILIA, divadelní, literární, audiovizuální agentura, z.s., Krátkého 1, Praha 9.

Vysielanie Rádia_FM, program Ráno na eFeMku. Vysielali Martin Staňo a Mima Fáberová. Slovo - recenzia: Soňa Smolková. [.wav | 33MB]

 

Osoby a obsadenie:

Ľuba, herečka (ĽUBOV ANDREJEVNA RANEVSKÁ) – Marta Sládečková

Aňa, jej dcéra, študentka konzervatória (AŇA) – Dominika Zeleníková/Jana Kovalčíková

Barbara, jej nevlastná dcéra, dramaturgička (VARIA) – Rebeka Poláková

Leo Gajev, jej brat, herec/režisér (LEONID ANDREJEVIČ GAJEV) – Ady Hajdu

Jaroslav Lopachin, poslanec mestského zastupiteľstva, syn kulisára (JERMOLAJ ALEXEJEVIČ LOPACHIN) – Lukáš Latinák

Peter Trofimov, študent konzervatória (PETER SERGEJEVIČ TROFIMOV) – Pavol Šimun a. h.

Boris Piščik, riaditeľ divadla (BORIS BORISOVIČ SIMEONOV-PIŠČIK)  – Miroslav Noga

Šarlota, Ľubina švagriná, herečka (ŠARLOTA IVANOVNA) – Szidi Tobias

Šimon Jepichodov, osvetľovač, hovoria mu 22 nešťastí (SEMION PANTELEJEVIČ JEPICHODOV) – Marián Miezga

Dáša, šepkárka, barmanka, dievča pre všetko (DUŇAŠA) – Zuzana Konečná

pán Firs, správca budovy (FIRS) – Peter Šimun

Šaňo, Ľubin agent, necháva si hovoriť Alexander (JAŠA) – Róbert Jakab

Bezdomovec, fanúšik divadla (POCESTNÝ) – Tomáš Mrekaj

 

Višňový sad v 2015. Marián Amsler adaptoval Čechovovu divadelnú hru originálnym spôsobom. Statok zmenil na divadlo, z majiteľov a obyvateľov panstva spravil hercov a členov divadelného súboru. Zasadil ich do situácie, akú poznajú mnohé umelecké zoskupenia. Sú v budove, ktorá im nepatrí, tá budova je stará, potrebuje rekonštrukciu, ale  nie sú peniaze. Peniaze nemá štát, peniaze majú len bohatí a tí u nás nie sú filantropi.

Na druhej strane, prečo divadelný súbor nebojuje? Prečo má pocit, že ich jedinou povinnosťou je skúšať, že ich výhradným postavením je robiť divadlo a svet vonku sa ich netýka?

"Višňový sad" Mariána Amslera prináša pohľad na divadelné zákulisie. Nastoľuje viacero otázok, ktoré v pôvodnej hre nie sú, symptómy našej doby charakterizujú ale rovnako ako Čechovov text svoju dobu. Čechovove postavy sa tu prelínajú s čechovovskými, a ako to už pri tvorbe býva, nedá sa presne oddeliť svet umenia od reality. Charaktery postáv sa prelínajú s charaktermi ich predstaviteľov, životy Čechovových hrdinov sú prepojené s osudmi hercov.

Ranevskú, jej brata Gajeva a statkára Piščika vykreslil Čechov ako vrstvu, ktorá je zahľadená do seba, egoistická vo svojich túžbach. Sú nudní pre druhých a sami nevedia viesť zaujímavý život. Čechov, ktorý od útleho detstva musel pracovať a pomáhať zabezpečiť svoju rozvetvenú rodinu, ktorý ako lekár zažil náročné dni a noci v neľudských podmienkach, ktorý dobrovoľne pomáhal pri epidémii smrteľnej cholery a ktorý sám, z občianskej či ľudskej povinnosti vykonal veľmi namáhavú a náročnú niekoľkomesačnú púť medzi vyhnancov, poznal takéto rodiny. Bol svedkom, ako bez vlastného pričinenia vedú pohodlný a príjemný život a nevedel sa stotožniť s ich životnými názormi a postojmi, osobitne so slepotou, akou sa pozerajú na svoje život a dianie okolo, bez empatie s ostatnými.

Stručný príbeh:

Herečka Ranevská prichádza zo zahraničia, z Francúzska.  V divadle, kde kedysi začínala, bude účinkovať v divadelnej inscenácii Višňový sad. Režíruje ho jej brat Gajev, v súkromí vášnivý golfista. Ranevská je nespútaná bohémka. Miluje život, vládze ponocovať, teší sa z divadla a nikto by neuveril, aký hlboký žiaľ ničí jej život.

V divadle pracuje aj Ranevskej staršia (nevlastná) dcéra Barbara ako dramaturgička. Medzi ňou a novozbohatlíckym podnikateľom Lopachinom, vzniká vzťah, ale nikto nevie, ako dopadne. Pre Barbaru je Lopachin priveľmi jednoduchý a priveľmi bohatý...  Pred blízkymi priateľmi by sa za neho hanbila a na druhej strane ani presne nevie, či Lopachin o ňu stojí. .

Lopachin obdivuje Ranevskú od malička, no vzdelanej Barbare veľmi nerozumie. Zato rozumie ekonomike a jediný vidí, že s divadlom to nevyzerá dobre. Je mu to ľúto, a pretože sa pohybuje v politických kruhoch, zistí, že ešte jedna šanca existuje. Súbor ju ale nechce prijať. A keď napokon mestský parlament predsa len schvaľuje predaj budovy, Lopachin je tam a zasahuje aktívne. Viac než aktívne.


Ranevskej mladšia dcéra Aňa, študentka konzervatória, dostala tiež v inscenácii príležitosť, bude účinkovať v postave Ane. Pre Aňu je to splnený sen, v divadle je od malička, cíti sa tam ako doma a konečne tu má postavu a to dokonca vo Višňovom sade.

Veľkou herečkou je Šarlota. Ovláda i rôzne kúzla a celkovo vyžaruje magickú atmosféru. Šarlota je aj hudobne nadaná, a preto sa režisér Gajev rozhodne, dať do inscenácie aj piesne.

Na živý orchester divadlo nemá, no niektorí herci zvládnu aj nástroje.

Dušou divadla je šepkárka Dáša, ktorá rieši milostné vzťahy s nešťastníkom Jepichodovom, osvetľovačom a nechá si naivne zlomiť srdce podvodníčkom Šaňom.

Jepichodov, prezývaný 22 nešťastí by sa rád dostal medzi umelcov, a snaží sa ich zaujať. Hltá knižky, osobitne ako "existencialista" má rad Nietzscheho a rád z neho cituje. Strojenosťou a nezrozumiteľnými citátmi sa mu podarí, že jeho prítomnosť skôr útrpne znášajú. Aj to len preto, že je chudák nešikovný a privoláva na sebe stále nejaké nehody.

Alexander, ktorý si hovorí Alex, ale v divadle mu vravia Šaňo, je... umelecký agent Ranevskej.  Je mladý (pomerne), krásny, šarmantný. Pre Ranevskú a Dášu. Ostatní dobre vidia, aký je to podvodník a ako ľahko sa mu žije z peňazí druhých.

K divadlu čiastočne patrí Peter Trofimov, spolužiak syna Ranevskej, ktorý tragicky zahynul. Peter a Aňa majú k sebe blízko. Ich vzťah je pre Ranevskú neprijateľný, a preto ho ani Barbara nepodporuje. O to viac, že Trofimov je radikalista, nihilista, realista. Nechce ostať doma, láka ho ďaleká cudzina a chce odvábiť aj Aňu.

A nad všetkými bdie Firs, "storočný" vrátnik, bývalý operný spevák, ktorý si rád prihne.

 

Divadelníci skúšajú "Višňový sad", ale nevedia, či ho dokončia, nevedia ani, či v novej sezóne zostanú v budove, kde sídlia. Nad divadlom visí hrozba, mesto, ktorému budova patrí, nemá financie a plánuje budovu predať. Súbor by sa tak ocitol bez strechy nad hlavou!

Nikto však situáciu nevie riešiť, všetci majú plnú hlavu Višňového sadu a praktické otázky nechávajú na riaditeľa Piščika a podnikateľa Lopachina, "priateľa divadla".

 

Ako to dopadne v roku 1904 s višňovým sadom, všetci vieme: višňový sad je na dražbe predaný a pripadne Lopachinovi.

A v roku 2015? Višňový sad bude alebo nebude?

 

http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/373285-recenzia-nebrat-klasiku-pietne-sa-vyplaca/

http://www.24hod.sk/recenzia-visnovy-sad-v-astorke-nebude-cl397988.html

http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/kultura-skolstvo/astorka-uvadza-visnovy-sad-s-pesnickami-szidi-tobias.html?page_id=333322

http://spravy.pozri.sk/clanok/J.-LABUS:-Variacia-na-Visnovy-sad-v-podani-Astorky-je-oslava-divadla/376019

 

 

Fotografia na plagáte a fotografie z inscenácie © Ľuboš Kotlár.

Fotografie z kostýmovej skúšky (ČB) © Iva Durkáčová

Fotografie z čítačky © archív Divadla ASTORKA Korzo ´90

 

S finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.