Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho
Sen svätojánskej noci
Gazdova krv

 

Johann Wolfgang Goethe: Stella

PREMIÉRA 9. februára 2010 v Divadle Astorka Korzo ’90, Námestie SNP 33.

Johann Wolfgang Goethe: Stella

Stella croped.flv

  • Preklad: Ján ŠTRASSER a Peter ZAJAC
  • Dramaturgia: Andrea DÖMEOVÁ
  • Scéna: Jozef CILLER
  • Vizuálne video efekty: Juraj KILIÁN
  • Kostýmy: Peter ČANECKÝ
  • Masky:. Juraj STEINER
  • Pohybová spolupráca: Eva MURÍNOVÁ
  • Réžia: Juraj NVOTA

Osoby a obsadenie

  • Stella: Zuzana KONEČNÁ
  • Cecília: Marta SLÁDEČKOVÁ
  • Fernando: Ady HAJDU
  • Lucia: Rebeka POLÁKOVÁ
  • Hostinská: Judita HANSMAN / Lucia VRÁBLICOVÁ
  • Karol: Patrik MINÁR

„Putá manželstva sú také ťažké, že treba vždy dvoch, aby ich uniesli. Niekedy až troch.“
(J. W. Goethe)

Goetheho dielo bolo prijímané s obrovským nadšením i polemikou a ihneď po vydaní sa stretávalo s nesmiernym ohlasom. Utrpenie mladého Werthera, ktorý vyvolal až davový ošiaľ je toho príkladom. Podľa hlavných postáv preberali módu, citáty z knihy kolovali v písomnej i ústnej forme a dokonca aj samovražda Werthera sa stávala módnym príkladom. Divadelnú hru Stella napísal Goethe niekoľko rokov po Wertherovi a rovnako ako pri tomto románe i tu sa umeleckou formou vyrovnával s ľúbostnými peripetiami svojho života. Stellu napísal po úteku od Lilly Schonemannovej, snúbenici a veľkej životnej lásky.

Pôvodný názov hry je Stella. Hra pre zamilovaných v piatich dejstvách. Goethe ju ukončil v apríli 1775, premiéra sa uskutočnila 8. februára 1776 a v tom istom roku vyšla tlačou. Omnoho rokov neskôr, v rokoch 1803 - 1805 prepísal autor koniec, pretože pôvodný je dodnes pre niektorých “utopický” a pre iných “nemorálny.” Hru s novým záverom uviedli prvýkrát v roku 1816. Peter Zajac a Ján Štrasser preložili verziu "poslednej ruky" z roku 1827. V tomto vydaní má podtitul Smutnohra. Nemecké vydavateľstvá prinášajú obidva závery a je na tvorcoch, ako sa rozhodnú...

O Goethem sa vie, ţe miloval víno aj ženy a v Stelle vedome zobrazil kus svojej autobiografie. Písanie tejto hry spadá do obdobia, keď riešil svoj nešťastný vzťah so snúbenicou Lili Schönemannovou a dozvedel sa o düsseldorfskom kolegovi, ktorý stál medzi dvomi ženami i bigamii kolegu básnika Gottfrieda Augusta Bürgera. Goethe sa inšpiroval aj skutočným príbehom rytiera von Gleichen, ktorý je na svojom náhrobnom kameni v erfurterskej katedrále zobrazený s dvomi ţenami. Podľa legendy sa rytier na kriţiackych výpravách zamiloval do sultánovej dcéry, ktorá ho vyslobodila zo zajatia a ušla s ním do Durýnska. Svoj malý problem vyriešil žiadosťou Svätej stolici, ktorá legitimizovala nevšedný zväzok. Aj Martin Luther dal takéto povolenie jednému z kniežat, ktoré ho podporovali, hoci nerád. A v Goetheho dobe bolo veľa panovníkov a "mocných", ktorí viedli dvojitý život verejne. Ale hovoriť o tom verejne sa... nesmelo.

 

Fotografie z inscenácie: © Ctibor Bachratý