Idiot
Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho
Zakázané uvolnenie

 

Marián Zednikovič

(podľa knihy Zuzany Bakošovej Hlavenkovej Kolotoč herectva)

Marián ZednikovičMarián Zednikovič, jedna zo zakladajúcich osobností Divadla Astorka Korzo´90, spájal to dobré z tradície Štúdia Novej scény - dedičstvo výnimočného herectva vyrastajúceho zo školy režiséra Vladimíra Strniska a trnavskej školy Juraja Nvotu. Začínal v trnavskom DPDM, kde prišiel po absolutóriu herectva na DF VŠMU. Strávil v tejto činohre 6 rokov (1974 - 1980) a stal sa veľmi rýchlo výraznou profilovou osobnosťou, predstaviteľom expresívneho herectva, ktoré si kládlo nároky na obsažnosť, vážnosť výpovede, ale aj na komiku svojich spontánnych kreácií, na ich hravosť a esprit aj vtip. Na Novej scéne v Bratislave, predovšetkým vplyvom spolupráce s režisérom Vladimírom Strniskom získalo jeho osobnostné herectvo definitívne rozmery veľkých dramatických postáv (Glumov, La Roche, Jaša, Tartuffe) a tragigroteskných vízií dobových deformácií prejavujúcich sa ako parodizácia humánného základu ľudskej bytosti deformovanej a degradovanej vzťahmi a spoločnosťou. Jeho komický a dramatický talent sa rozvíjal neskôr ešte výraznejšie v Divadle Astorka Korzo´90, kde vytvoril nezabudnuteľného Le Breta v Cyranovi, Vinca v Slobodovom Armagedone na Grbe, Lucifera v Macoche, Uja Váňu v rovnomennej Čechovovej hre, Tóna Brtka v Obchode na korze, či spisovateľa Šalimova v Polákovej parafráze Letných hostí.
otvorenie divadlaMarián Zednikovič Najsilnejší bol Marián Zednikovič v postavách, kde stret tragiky a grotesknosti násobil v ozvláštnenej dvojlomnosti postavy, ktorá divákov oslovovala hlbokým poznaním a schopnosťou viesť dôrazy na najpodstatnejšie významy charakteru a príbehu. Smiešnosmutnosť a jej metamorfózy boli pre Zednikoviča čímsi samozrejmým. Aj preto vedel osloviť nielen náročného diváka klasiky, ale rovnako dobre aj deti. Skvelá tajomná premenlivosť herectva, dynamika tajomstva a rytmus záhadnosti robia z neho javiskového virtuóza pohyblivých významov a postojov., Zednikovič bol spolu s komikmi z Dnk jeden z prvých hercov, ktorí mali v rozkmite svojho talentu rovnako dôverný vzťah ku klauniáde a tragigroteske ako k dramatickej vážnosti. Mal to šťastie, že aj divák obidve odvrátené strany prijímal ako spontánny výraz jeho talentu. Ako herecký výraz osobnosti v polyfónnej skratke.


Fotografie v texte: S Petrom Šimunom a Luďkom Citellom na vernisáži výstavy Rudo Sloboda a Astorka v Prahe. S prezidentom Václavom Havlom počas predstavenia Ujo Váňa. S Ľubom Gregorom pri prijatí mena Astoka podľa budovy Astória na Suchom mýte

Fotografie z inscenácii: N. V. Ostrovskij: Les, M. Gorkij - R. Polák Play Gorkiy alebo Letní hostia, V. Havel Vyrozumenie