Pred odchodom na odpočinok
Sen svätojánskej noci
Zakázané uvolnenie

 

Marie Jones: Kamene vo vreckách

(Stones in His Pockets)

V komédii z filmárskeho prostredia odohrajú Boris Farkaš a Miroslav Noga množstvo vtipných situácií a s brilantnou invenciou sa menia z postavy na postavu.

Príbeh sa odohráva v malebnom prostredí prekrásnej prírody, ktorú si filmári vybrali ako kulisy k hranému filmu z historického obdobia.  Obyvatelia z okolitých dedín, ale i tzv. profesionálni domáci komparzisti dostali príležitosť zarobiť si ako štatisti. Vzájomné stretnutia profesionálneho filmového štábu, ktorého osou sú slávna hviezda, jej bodyguard, režisér, asistent réžie, asistentka produkcie, inštruktor prízvuku, tlmočník so svojráznymi komparzistami vedú k rôznym komickým i tragikomickým situáciám.

 

Miroslav Noga získal Výročnú cenu Litfondu 2014 za herecký výkon v divadelnej inscenácii Kamene vo vreckách.

 

 

 

Marie Jones: Kamene vo vreckách

kamene uputavka.flv

Vpád filmového štábu pre mnohých znamená nádej a prísľub do budúcnosti, vieru v novú prácu či životnú príležitosť.
Opantanie svetom pohyblivých obrázkov, kde sa neskutočné môže stať skutočným však skrýva i navonok neviditeľnú hrozbu.
Nesplnenie snov a nádejí znamená trpké a kruté prebudenie do každodennej reality.

 

Všetky postavy hrajú Boris Farkaš a Miroslav Noga.

Celkovo predvedú 17 rôznych postáv (a jedného psa), do ktorých sa premieňajú behom okamihu

a niekedy sa stane, že vedú dialóg i sami so sebou.


 

 

Preklad: Peter Kerlik

Dramaturgia: Peter Pavlac

Kostýmy: Jana Hurtigová

Scéna: Anita Szokeová

Hudba: Branislav Biznár a Dušan Lančarič

Réžia: Patrik Lančarič

 

Premiéra 1. 3. 2014

 

Peter Pavlac

TOVÁREŇ NA ILÚZI

 

“Neberte nám sny!”… kričia dnes toľkí mladí, súc prežúvajúci pointu x-tého filmu z hollywoodskej produkcie, zároveň zapíjajúci zvyšky popcornu posledným glgom sladkého bublinkového nápoja. Továreň na sny stráca dych vo všeličom, ale v úpenlivej snahe dať nám šancu prežiť pár hlboko iluzívnych zmyslov života - nie. A napriek tomu, že sa priepasť medzi snom a jeho naplnením prudko prehlbuje, neustáva, ba čo naopak, tlačí na pílu. Ale čomu vlastne veríme, či skôr chceme veriť?

Začnime teda snom. Nejedna svetoznáma osobnosť vedy, umenia, či filozofie sa nejedenkrát v živote vyjadrila na tému toho, čo znamená “ísť za svojím snom”, nenechať sa spochybniť, bojovať a najmä vydržať, lebo každý z nich je živým príkladom realizácie tejto snahy. Mohol by niekto spochybniť tento fakt? Oveľa menej sa však človek dozvie o snahách, ktoré sa ukázali ako márne, pretože… pretože sa ukázalo, že pre ne v našej realite miesta niet. Nakoniec, kto by už šíril informáciu, že nasledoval svoj sen a zlyhal? Že sa zodral pre jeho naplnenie a nepodarilo sa mu k nemu ani len priblížiť? Tento druh nenaplnenia vytesňujeme, podobne ako každý, kto za peklo považuje tých druhých. Nie, nemyslím, že tieto slová sú skeptické, nebodaj smerujúce k vyústeniu, ktoré by malo za ambíciu silu viery v naplnenie sna spochybniť. Naopak. Prvý v rade kričím: “Nenechajte si tie sny vziať!”, držte sa ich, konajte so všetkou vervou, kráčajte, bežte, napĺňajte, ale napĺňajte sny, ktoré nie sú len… ktoré nie sú len… ktoré nie sú len Ilúziou.

A tu som sa zastavil. Veď by celkom dobre mohlo ísť aj o synonymum: Sen a Ilúzia. Mohli by splynúť, mohli by sa stať jedinou predstavou za oboma slovami. Mohli. A často sa tak deje. Ale rozdiel tu predsa je! Ilúzia nie je snom, a ak sa ním napokon stane, zavŕta sa do duše, hlboko, bytostne a s vysokou mierou neodbytnosti zaseje prvé semienko sebaklamu. Netreba mu veľa. Napokon, prvý signál, že v nás rastie, je neuvedomenie si faktu, že som sa už dlhší čas nedíval sám sebe do očí, že svoj reálny odraz v zrkadle vidím stále zriedkavejšie, že sa obaľujem krásnym pozlátkom sugescie, prestávam sa dotýkať zeme a napokon… prestávam sa dotýkať aj ľudí okolo seba. Sen, ktorý sa stal ilúziou, ilúzia, ktorá sa začala tváriť ako sen. Lenže ilúzia nie je sen. Ilúzia je len forma sebapresvedčenia, sebaklamu, sugescie, je len chorým presvedčením, ktoré nerešpektuje realitu, fakty, nerešpektuje mantinel, akokoľvek by bol široký. Paradoxne práve sny poznajú svoje mantinely. Ilúzia sa Vás snaží presvedčiť, že mantinely neexistujú, že fantázia môže byť širšia než samotný Vesmír. A to je podstatou Ilúzie. Nie je. Nič nie je širšie než Vesmír - len ilúzia.

Ilúzia klame, Sen inšpiruje.

Ilúzia zavádza, Sen vedie.

Ilúzia vás núti dívať sa hore, Sen pred seba.

Ilúzia vás nechá vzlietnuť, ale Sen… vás nechá pristáť.

Ako ďaleko sa však dá vyletieť, aby ešte ostávala šanca na návrat?

Je vôbec v záujme dnešeného človeka využiť šancu na návrat?

Nie je napokon príjemnejšie vznášať sa, či dokonca letieť za ilúziou, ktorá sa tak dokonale zamaskovala, že ju už nedokážem odlíšiť od sna, ktorý stojí za to snívať?

Ilúzia však za to nestojí. A preto nie je pochybnosť, čo treba spraviť. Že jedinou cestou na návrat je prebudenie. Jarné, jesenné, letné, či zimné, snívať sa dá v každom čase a často nešťastne.

A utápať sa v sebaklame? Ešte častejšie a ešte nešťastnejšie.

Nedajme si zobrať sny, ale ilúzie nech si berie kto len chce.

Staňme sa sami sebe továrňami na sny, veď jednou z najdokonalejších schopností človeka je sila sen nielen snívať, ale ho stvoriť, tvoriť a vlastnou silou realizovať. Nemusíme naň čakať, stačí sa ho dotknúť a potom už nepustiť!

Ilúzie sa totiž dotknúť nedá. Večná vďaka aspoň za túto istotu!

 

MARIE JONES (*1951 – Belfast, Severné Írsko)

- herečka, dramatička, scenáristka, jedna zo zakladajúcich členiek Charabanc Theatre Company, kde v rokoch 1983-1990 pôsobila aj ako rezidenčná autorka.

- napísala sériu úspešných divadelných hier ako A Night in November, Women on the Verge of HRT, Fly Me To The Moon, ktoré sa hrali v Londýne, na Broadway v NYC a v mnohých ďalších krajinách sveta.

- je spoluautorkou knihy Dancing Shoes - predlohy pre hitmuzikál, ktorý v roku 2010 vypredal Operu v Belfaste na celých osem týždňov.

- preslávila ju však predovšetkým hra Stones in His Pockets (Kamene vo vreckách), ktorá zaznamenala mimoriadny medzinárodný divácky úspech a veľký ohlas kritiky. Práve táto hra jej priniesla aj množstvo ocenení, napríklad London Evening Standard Theatre Award za najlepšiu komédiu (inscenovanú v New Ambassadors a neskôr v Duke of York’s Theatres).

- ako herečka si zahrala aj v “oskarovom” filme Jima Sheridana V mene otca (In The name of The Father) postavu Sarah Conlon

- okrem mnohých ocenení za svoje dielo je aj držiteľkou ceny John Hewitt Award za zásadný prínos pre kultúru, tradíciu a umenie v Severnom Írsku.

 

Z ohlasov na FB

Foto: (c) Andrej Balco

/ČB fotografie sú zo skúšky/