Zakázané uvolnenie
Sen svätojánskej noci
Idiot

 

Peter Pavlac

EINSTEINOVA ŽENA

Peter Pavlac získal za "Einsteinovu ženu" Cenu Alfréda Radoka 2014, prestížnu cenu za dramatický text v súťaži českých a slovenských hier, ktoré udeľuje pražská Nadácia Alfreda Radoka.

Zita Furková získala Výročnú cenu Litfondu 2015 za divadelnú sezónu 2014/2015 za herecký výkon v divadelnej inscenácii Einsteinova žena.

 

Peter Šimun získal Prémiu Literárneho fondu 2015 za divadelnú sezónu 2014/2015 za  herecký výkon v divadelnej inscenácii Einsteinova žena.

 

Dramaturgia: Andrea DOMEOVÁ

Hudobná réžia: Vladislav ŠARIŠSKÝ

Kostýmy: Jana KUTTNEROVÁ HURTIGOVÁ

Scéna: Anita SZÖKEOVÁ

 

Réžia: Patrik LANČARIČ

 

Svetová premiéra 18. 11. 2014 v Divadle ASTORKA Korzo ´90 na Námestí SNP 33.

 

Osoby a obsadenie:

 

Mileva  Einstein-Marić – Zita   Zita FURKOVÁ

Albert Einstein - Herec 1          Peter ŠIMUN

Hans Albert Einstein - Herec 2 Róbert JAKAB/Patrik MINÁR

Eduard Einstein - Herec 3        Matúš KVIETIK/Pavol ŠIMUN

 

Spev                                                 Andrea KRUŽLIAKOVÁ

Husle                                                         Ján KRUŽLIAK

Klavír                                               Vladislav ŠARIŠSKÝ

Teremin                                            Stanislav POČAJI

 

Peter Pavlac získal za Einsteinovu ženu Cenu Alfréda Radoka 2014, prestížnu cenu za dramatický text v súťaži českých                 a slovenských hier, ktoré udeľovala pražská Nadácia Alfreda Radoka.

 

ZÁKLADNÁ SITUÁCIA (HISTORICKÁ) CELÉHO TEXTU:

Nachádzame sa v máji roku 1933 (Einstein má 54 rokov, Mileva 58 rokov, Hans-Albert má 29 rokov a Eduard 23 rokov).

V Nemecku len pred pár mesiacmi zvíťazila Hitlerova NSDAP vo voľbách, čo okamžite spustí vlnu represálií, predovšetkým voči Židom.

Einsteinove knihy pália v Berlíne a vlastne v celom Nemecku.

 

Einstein v tom čase už pomerne dlho žije (je ženatý) so svojou sesternicou Elsou (s Milevou je rozvedený od roku 1918).

 

Jeho vzťah s prvou rodinou je dramatický.

 

V roku 1928 sa dostane Einstein do veľkých zdravotných problémov, až takých, že pomýšľa na smrť. Snaží sa usporiadať svoj závet, ale ukáže sa, že v ňom vôbec nepočíta so svojou prvou rodinou. To naštve predovšetkým staršieho syna Hansa-Alberta, ktorý s ním vstúpi do prudkého konfliktu. Einstein v tom čase Milevu v Zürichu príliš nenavštevuje, hoci ona ho tam stále volá, najmä kvôli Eduardovmu  zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu (psychickému -- schizofrénia).

 

Einstein však s tým má veľký problém.

 

Naša hra sa v realistickom pláne odohráva počas Einsteinovej poslednej návštevy Milevy, kedy sa predsa len rozhodol ich navštíviť, ale vlastne už mal zbalené kufre na definitívny odchod do USA (práve kvôli ohrozeniu, ktoré sa valí na Židov v po nemecky hovoriacich krajinách vstupom Hitlera do vlády). Po tomto stretnutí sa napokon aj do USA odsťahoval a už sa nikdy nevrátil. Milevu a Eduarda teda vidí poslednýkrát v živote (Hans-Albert sa pár rokov po tomto stretnutí odsťahoval do USA tiež, takže  s ním sa ešte stretol).

Korešpondencia z tohto obdobia svedčí o tom, že toto stretnutie istým spôsobom ovplyvnilo jeho pohľad na Milevu a najmä svojich synov.

Rétorika jeho listov sa čiastočne zmenila, bol ochotný pripustiť chyby, ktorých sa voči  svojim deťom dopustil.

 

Čo sa teda v to “pamätné” stretnutie stalo?

 

To je predmetom našej hry.

 

Ale vlastne... vôbec nie len to.

(Peter Pavlac v úvode svojej hry)

 

 

 

 

PRAVDOU JE,

ČO PREZRADIL NA MŇA AUTOR  HRY V ÚVODNOM DIALOGU

„PRIZNÁVAM, ÚPLNE OTVORENE, JA SOM TO CHCELA,“

 

ALE ANI NIE TAK OVPLYVNIŤ SLOVENSKÚ DRÁMU AKO S VEĽKOU EMPATIOU, OBDIVOM – DOTKNÚŤ SA

histórie fascinujúceho príbehu tragického osudu výnimočnej osobnosti  prvej manželky Alberta Einsteina Milevy Marič. Desanka Trbuhovič-Gjuričova v knihe Ve stínu Alberta  Einsteina ma svojim citlivým zmapovaním biografických faktov  o nej natoľko zasiahla,že som dala podnet  k napísaniu tejto hry.

 

Zita Furková

 

 

Peter Pavlac

BOJ S HISTÓRIOU

Pani Zita Furková je naozaj dôsledná. A inšpiratívna. A presvedčivá. A nekompromisná. A mohol by som pokračovať vo výpočte  „energií”, ktoré stáli na začiatku práce na tomto texte. Nie, nemal som pochybnosť, či do toho pôjdem, koniec koncov, skúsenosť s Červenou princeznou bola natoľko naplňujúca a podstatná pre môj osobný i profesný život, že tu nikdy nešlo o otázku ČI, ale skôr o otázku ČO a AKO?

Pani Zita mi ponúkla ženu – postavu. Ponúkla život Milevy Marić, prvej manželky Alberta Einsteina, ženy – tieňa. Ženy – vedkyne (matematičky), komplikovanej ženy komplikovaného muža a najmä matky jeho dvoch synov. Prostredie a teda témy, ktoré sa vynorili však priniesli kontext, aký som si len ťažko vedel predstaviť, hoci by sa mohol zdať zjavný. Život svetoznámeho fyzika, ktorý vedu natoľko spopularizoval, že sa stal ikonou ďaleko presahujúcou svoj odbor. Spopularizoval nielen vďaka teóriám, ktoré uviedol do praxe, ale práve vďaka sprístupneniu týchto teórií prostredníctvom myšlienkových experimentov širokej verejnosti a ich dopadom na reálny život človeka. To je samozrejme balík ďaleko presahujúci možnosti jedného človeka, jedného autora.

Celkom prirodzene ma teda táto žena, Mileva Marić, priviedla na celkom inú cestu. Po prečítaní prvej biografie o nej autorky Desanky Trbuhović-Gjurić sa otvoril doslova nový vesmír. Táto útla kniha približne pred tridsiatimi rokmi spôsobila doslova senzáciu, pretože sa prvýkrát na život Alberta Einsteina pozerala očami človeka z inej strany, zo strany tej najintímnejšej a absolútne privátnej. Navyše priniesla niekoľko šokujúcich domnienok, ktoré sa však ani po tridsiatich rokoch nepodarilo dôveryhodne potvrdiť, ale ani vyvrátiť. (Azda najznámejšia je tá, že Mileva Marić mala rozhodujúci vplyv na prvý prelomový vstup Alberta Einsteina do fyziky, teda na jeho Špeciálnu teóriu relativity).

Po prvej biografii teda nasledovali ďalšie a ďalšie, ktoré ma naviedli k nutnosti zahĺbiť sa do korešpondencie a hľadať bod v čase, kam by som „zapichol” priestor celej hry. Až som ho našiel. Máj roku 1933. Posledná návšteva Alberta Einsteina u svojej rodiny pred definitívnym odchodom do USA. Z pôvodne dostupnej korešpondencie sa totiž natískala myšlienka, že tá návšteva čosi priniesla do riešenia katastrofálneho vzťahu Einsteina so svojou prvou rodinou (teda Milevou a jeho dvomi synmi, Hansom-Albertom a Eduardom). Možno to nebola situácia kľúčová, ale bola výnimočná, nielen z hľadiska rodiny, ale aj z hľadiska spoločensko-politického kontextu (rok 1933 a nezastaviteľný nástup nacizmu a fašizmu v Európe). V každom prípade to bola situácia dostatočne zaujímavá na to, aby poskytla priestor pre podrobnejšie pátranie po detailoch tejto situácie. Práve preto som sa nakontaktoval na archív kompletnej korešpondenčnej pozostalosti Alberta Einteina a jeho rodiny na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Podarilo sa mi tak zoznámiť s historičkou Barbarou Wolff, ktorá už niekoľko rokov pracuje na biografii Eduarda Einsteina a začali sme na tému tejto konkrétnej situácie viesť pomerne rozsiahlu korešpondenciu. Samozrejme, prístup ku všetkým listom z tohto obdobia (a ich historickým interpretáciám) je obmedzený (a nemyslím len spoplatnenie prístupu k informáciám). Pochopil som, že z hľadiska histórie a historikov, akým Barbara Wolff je, existuje hlboká nedôvera k manipulácii s faktami, že príliš neuznáva umelecké verzie spracovaní rôznych období Einsteinovho života, hoci ich pozorne sleduje na celom svete. Konštatovala, že jediný spôsob, ktorý uznáva je hľadanie „brechtovského” odstupu a priznanie sa k obmedzenosti umeleckej interpretácie a snahe o akúkoľvek objektivitu. Bol to ťažký boj o to, aby som sa dostal hlbšie, aby porozumela, že mojou ambíciou nie je informácie zneužiť, ale použiť pre čo najpresnejší a najdetailnejší obraz kontextu ovplyvňujúceho subjektívne prežívanie charakterov. Viem, že sa zabávala na mnohých mojich otázkach, ktoré, o. i. smerovali k tomu, či neexistuje napríklad nejaký záznam toho, ako Mileva, Einstein, či ich synovia rozprávali, či mali nejaké charakteristické prejavy, ktoré by ma priblížili aj k nájdeniu spôsobu ich rečového prejavu atp. Bolo toho naozaj veľa a dostať sa ku konkrétnej informácii nebolo vždy jednoduché. A priznávam, že som sa dostal na hranu, za ktorú som už nedokázal prejsť. V danom čase a priestore. Ale práve to považujem za legitímny postup práce s historickou látkou. Snažiť sa byť dôsledným a hľadať hranice, ktoré si neurčujem ja sám, ale možnosti samotnú informáciu získať. Po dvoch rokoch aktívnej komunikácie som si (myslím), získal jej dôveru, čo dokonca končilo tým, že som dostal pozvanie na medzinárodnú konferenciu o Albertovi Einsteinovi, ktorá sa konala v Prahe, kde Barbara mala svoju prednášku o Eduardovi Einsteinovi. Bohužiaľ sa mi konferencie nepodarilo zúčastniť, ale v tom čase už som mal text prakticky hotový.

Bola to asi najdlhšia cesta od rozhodnutia na nejakom texte pracovať a jeho finálnou podobou, ale budem veriť, že to malo svoj zmysel.

Nepovažujem dejiny iba za zdroj poučenia, koniec koncov, zdá sa, že sme tak či tak nepoučiteľní.

Nepovažujem dejiny iba za zdroj zaujímavých príbehov, zdá sa, že sme tak či tak leniví ich hľadať a spoluprežívať.

A dokonca ich nepovažujem iba za skvelý zdroj učenia sa autorskej zodpovednosti k látke, zdá sa, že sme tak či tak príliš povrchní, než aby sme boli naozaj dôslední.

Príbeh hry Einsteinova žena sa teda stal príbehom rodiny, intímnej situácie, ktorá je taká modelová, ako len život rozpadajúcej sa rodiny môže byť. V našom prípade ide samozrejme o extrém, pretože ide o rodinu človeka, ktorý výrazne ovplyvnil myslenie celej našej civilizácie. Lenže on bol naozaj „len” človek. V celej svojej výnimočnosti a v celej svojej psychologickej komplikovanosti. Muž, ktorý opustil svoju ženu a zanechal ju s dvoma synmi. Otec, ktorý s týmito synmi mal veľmi komplikovaný vzťah a choval sa často veľmi banálne a hlúpo. Otec rodiny, ktorý nikdy nechcel pripustiť, že by jeho osobný priestor mohol mať vplyv na jeho prelomové práce. Bolo to však naozaj tak? Dá sa to skutočne tak prísne oddeliť?

O tom všetkom a všeličom inom sme mali ambíciu vypovedať. A som naozaj šťastný, že sa dostal do rúk výnimočnému režisérovi, ktorý s každým mojím textom pracuje s úctou a snahou naplniť ho do dôsledkov. Rovnako si však vážim prácu hercov, pre ktorých to iste muselo byť veľmi, naozaj veľmi náročné. Som si toho vedomý. Ale budem veriť, že to, čo som prežil v momentoch „odhalení” a osobnej katarzie pri písaní, sa aspoň čiastočne stalo aj ich súčasťou. Našou súčasťou.

Prežiť podobný príbeh totiž nikdy nie je „len tak”.

 

 

 

Peter Pavlac (*1976)

Absolvoval odbor divadelná réžia a dramaturgia na Činohernej a bábkarskej fakulte VŠMU v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako docent na Katedre réžie a dramaturgie a v apríli 2014 prešiel inauguračným konaním na titul „profesor“. Venuje sa otázkam metodológie výuky autorského dramatického písania a dramaturgie. K obom predmetom vydal vlastné teoretické texty (Prekliaty dramatik, 2012 a Zbytočný dramaturg, 2013). V rokoch 2000 – 2010 pracoval v Činohre Slovenského národného divadla ako dramaturg. Počas svojho pôsobenia v Činohre SND spolupracoval pri vzniku viac ako tridsiatich inscenácií. Pravidelne externe spolupracoval a spolupracuje s mnohými profesionálnymi divadlami doma i v zahraničí a podieľa sa na medzinárodných európskych projektoch v rámci European Theatre Convention. Venuje sa dramaturgii, adaptácii prozaických textov, píše divadelné hry a v roku 2001 vydal zbierku poviedok Hra na smiech, ktorá bola ocenená prémiou Slovenského literárneho fondu. Mnohé z jeho divadelných hier či adaptácií sa realizovali v slovenských divadlách a získali sériu ocenení (napr. Cena nadácie Tatrabanky za hru Červená princezná, DOS-ky –  Cena za najlepšiu inscenáciu sezóny 2011/2012 za adaptáciu románu Jána Roznera Sedem dní do pohrebu, či Cena Alfreda Radoka za hru Einsteinova žena – 2.miesto).

Pravidelne externe spolupracuje ako scenárista s TV na Slovensku (TV Markíza, TV Joj, RTVS) a podieľal sa na vývoji a scenároch projektov rôznych TV seriálov. Autorsky spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom na príprave vlastných rozhlasových textov a adaptácií prozaických diel.

Podieľal sa na vývoji scenára k celovečernému filmu Rozhovor s nepriateľom (2007).

 

Foto z inscenácie (c) Andrej Balco